Detský domov pre deti do troch rokov som mala možnosť navštíviť po prvýkrát a musím uznať, že to vo mne zanechalo veľmi hlboký zážitok. Pred odjazdom som mala trochu obavy z toho, aké to tam bude, či budem vedieť zaujať deti, či ma ony prijmú medzi seba a tak celkovo...či vôbec celý tento výjazd do ,,kojeňáku" bude mať nejaký zmysel.Keď sme prišli do ,,kojeňáku", organizátori Tom a Domi s nami prešli všetkými oddeleniami v domove a my sme sa mali rozhodnúť, v ktorom oddelení chceme pôsobiť počas dňa. Náš deň v ,,kojeňáku" začínal budíčkom o ôsmej (cca) a od deviatej do jedenástej sme boli na herniach s deťmi, potom nasledoval čas na obed a po ňom od tretej do piatej opäť dve hodiny strávené s deťmi. Za seba môžem napísať, že človek bol po tých dvoch hodinách v herni poriadne unavený, ale za to, aby ste mohli vidieť úsmevy na tých detských tváričkách, Vám to určite stálo! S deťmi sme sa hrali s legom, s bábikami, čítali si knižky (aj nemecké :D), maľovali a kreslili sme si všeličo. Párkrát sme deti vzali vonku na prechádzku a myslím, že to bol zážitok pre všetkých, či pre deti, či pre nás a podľa mňa aj pre okoloidúcich, ktorí mali možnosť vidieť šesť slečien s piatimi kočíkmi, ktoré dopredu tlačia deti (s našou pomocou :-)). V každom prípade deti mali radosť a teda nemohla chýbať ani nám.
Čas, ktorý sme práve netrávili s deťmi, sme využívali s organizátormi na reflexie, na zdieľanie toho, čo sme práve zažili a na oddych.
Víkend v Karlových Varoch ubehol strašne rýchlo a my sme sa ani nenazdali a už sme sedeli v autobuse na ceste domov. Keď sa na to pozerám spätne, bol to pre mňa zmysluplne využitý víkend a ja som si z neho odniesla dobrý pocit, že sme aspoň na chvíľu niekomu mohli poskytnúť náhradnú náruč.
Na záver snáď len, že ďakujem za možnosť takéto niečo zažiť!
Ela
